MÔJ ŽIVOT NA MIAMI

Do školy som dorazila zavčasu a v učebni fyziky som bola niekoľko minút pred začiatkom. Sadla som si do druhej lavice, pred dve dievčatá.

“Ahoj, ty si tu nová však?” Spýtala sa ma jedna. Mala orieškové a neskutočne kučeravé vlasy, zelené oči a vyzívavý výstrih na tričku. V skutočnosti ho nemala mať prečo lebo jej prsia neboli  o nič väčšie ako tie moje dva stratené ostrovčeky. Ona sa však tvárila ako keby nosila na hrudi dva päťkilové melóny. Bola neskutočne chudá, pôsobila skoro ako nejaká anorektička. Na rukách mala však neskutočné svaly. Pod je krátkym tričkom nad pupok, bolo dokonca vidieť aj črtajúce sa tehličky. Úplne ma to ohromilo.

“Ehm… Áno, som Hailey,” predstavila som sa a pokúsila som sa o úsmev. Snažila som sa biť milá, je prvé dievča, ktoré  ma na tejto škole oslovilo.

“Ja som Pauline, a toto je Barbara,” predstavila mi dievča sediace vedľa nej. Malo tmavo hnedé vlnité vlasi zviazané do drdola. Pokožku mala tmavšiu a tvár s modrými očami, posiatu niekoľkými nepeknými stopami po vyrážkach. Tá zasa mala oblečené tričko bez výstrihu, ktoré by si pre svoje bujné poprsie kľudne mohla dovoliť. Dokonca mala aj dlhé rifle a šatku! Ako to v tomto teple môže vydržať?

“Ahoj,” povedala mi.

“Nie je ti teplo?” vyhŕkla som.

“Nie, vlastne ani nie,” povedala pobavene a vyzliekla si sveter, ktorý som si ani len nevšimla.

“Takže ty chceš byť vedkyňa?” spýtala sa s úsmevom Pauline.

“Lekárka. Vy asi tiež nebudete práve športové typy,čo?” smiala som sa. Potom som si však spomenula na jej svaly.

“To sa ti podarilo,”smiala sa Barbara,” Tuto Pauline je najrýchlejšia bežkyňa na škole a ešte k tomu chodí na box. Ja hrávam squash. Ty nešportuješ?”

“Ja, ehm… vôbec nie,” vyjachtala som zo seba. V tom došla učiteľka fyziky a začala nám veľmi piskľavím hlasom vysvetľovať učivo. Počas výkladu som si poctivo robila poznámky. Keď tu už nebudem mať kamarátov, budem sa aspoň naplno venovať štúdiu. Ale tie baby za mnou vyzerali milo. Asi po desiatich minútach prišlo extrémne vysoké dievča. Tipovala som ju na basketbalistku. Bola však neskutočne chudá a všade jej trčali kosti.

“Prepáčte, že meškám, bola som na rehabilitácii.” Poobzerala sa po triede a všimla si, že jediné voľné miesto je vedľa mňa.

“Ahoj, ja som Samatha, ty?” spýtala sa ma, ked’si sadala.

“Hailey.” Viac som sa tomu nevenovala. Po hodine sa ma Pauline spýtala:

“Akú máš hodinu? My máme biológiu.”

“Aj ja.”

“Super, poď ukážeme ti kde to je.”

“Dobre, ďakujem. To dievča, ktoré sedelo vedľa mňa je nejaká basketbalistka?” vyzvedala som.

“Nie, je to atlétka. Skáče do výšky a vrhá oštepom. Je to dcéra telocvikárky. Neskutočne doliezavá. Jej sestra je maturantka, je to tenistka. Už sa účastnila aj na Australian open,” klebetila mi. Na biológii boli lavice pre troch, tak som si sadla k nim. Potom som mala matematiku a Pauline sa ma rozhodla odprevadiť. Kúsok pred dverami do učebne sme zastali a ešte mi krátko rozprávala o tej Samanthe. Do triedy pave vošiel Matt a krátko za ním jeho krásny kamarát.

“Och, poznáš toho chalana? To je Matt. On je…, je…, je…, je jednoducho dokonalý! A pokiaľ viem voľný!!!” rozplývala sa.

“Ja viem, mne sa veľmi páči jeho kamarát. Ach…Ten má ale frajerku,” sťažovala som si.

“Viem, volá sa Katherine. Je to futbalistka, rovnako ako on. On sa volá Sam.”

Zazvonilo.

“Musím už ísť… Tak sa maj!” mávala mi a už bežala na svoju hodinu. Vošla som do  triedy a sadla si a svoje miesto pre Mattom a Samom. Rovnako som absolvovala ja dvojhodinovku s angličtiny. Na obede ma vyhľadala Pauline a Barbara a naobedovali sme sa spolu. Pauline sa ešte vždy rozplývala nad Mattom.

“Tebe sa páčia všetci,” vtipne okomentovala Barbara. Vyzerá to tak, že tieto dievčatá by mohli byť v pohode. Určite boli lepšie ako moje spolužiačky v Londýne. Tie boli namyslené a povrchné.

“Chodí niektorá z vás na hudbu alebo umenie? Sú to moje ďalši hodiny” spýtala som sa.

“Aká náhoda! Ja chodím na  umenie a Pauline na hudbu.” odpovedala Barbara. Po obede som sa teda vybrala s Pauline do hudobnej učebne. Bola obrovská. Nachádzalo sa v nej dokonca aj obrovské biele krídlo! Ja som také doma nemala.

“Pekný deň prajem,” vravela učiteľka, “ Kedže tu máme aj nových študentov,” pohľadom skĺzla na mňa, “dnes si spravíme úvodnú hodinu. Každý z vás mi zahrá aspoň tri skladby na nejakom nástroji, ktorý ovláda. Potom s tým budeme pracovať ďalej a pripravíme sa na koncert. Slabších môžem doučiť aj vo voľnom čase. Začnú študenti, ktorý už chodili na moje hodiny. Nakoniec pôjdu noví.”

Ako prvý išiel Sam. Áno môj Sam!!! No nie tak celkom môj, ale to je jedno. Hral na gitare nejaké pesničky, ktoré som vôbec nepoznala, a popri tom spieval. On naozaj spieval! A ako úžasne! Cítila som ako sa mi na tvári objavuje úsmev. Pauline mi stisla ruku  a  tiež sa na mňa usmiala. Pochopila. Sam si na záver neodpustil poklonu a krásny žiarivý úsmev, odhaľujúci dokonale biele zuby. Dievčatá v miestnosti sa zapýrili, pretože si mysleli, že úsmev patril práve im. Aj ja som v to v kútiku duše dúfala, no úspešne som sa snažila to nedať najavo.

“Výborne, pán Livingstone, takto som si to predstavila. Vidím, že ste cez prázdniny nič nezabudli,” komentovala učiteľka a ja som sa konečne dozvedela jeho priezvisko! Livingstone!! Bože chovám sa ako nejaká fanatička. Ešte ma ani nepozdravil a ja ho poznám dva dni aj s cestou. Všetko čo o ňom viem, viem, len s Paulininých klebiet. Ako som už pochopila, ani ona nebola bohvieako populárna, tak sa všetko dozvedala len prstredníctvom klebiet.

Po Samovi išlo dievča, Pauline mi neskôr povedala, že sa volá Caroline, ktoré hralo na violončele. Tento štýl hudby sa mi vôbec nepáčil  a učiteľka ju pochválila, čo znamená, že to asi hrala dobre. Po nej nasledovala nejaká iná Pauline, ktorá hrala na to krídlo. Bola naozaj dobrá, hlavne ako som si si všimla, mala úplne krátke prsty. Musela mať obrovský talent! Ani učiteľke to neušlo. Po nej hral na krídle ešte Dan a Matias. Nasledovala Susan na gitare, no jej hra nebola ani zďaleka taka pôsobivá ako Samova. Ešte išla atlétka Samantha, ktorá čosi hrala na flaute. Celkovo však na mne zanechali všetci obrovský dojem. Boli tak talentovaní! Ako posledná, z nie nových žiakov, išla Pauline. Popriala som jej veľa šťastia. Sadla si za to nádherné krídlo. Vyzerala za ním neskutočne krásne. Najskôr hrala Pre Elišku, a potom Štyri ročné obdobia a skrátenú verziu Čarovnej flauty.

“Nádherné Pauline. Z pianistov si rozhodne jednotka!” chválila ju učiteľka, “teraz sú na rade noví žiaci. Poď,” ukázala na dievča so strojčekom. Malo svetlo hnedé vlasy, ale konce mala prefarbené na blond. “Na aký nástroj hráš?”

“Klavír a spievam,” povedala a sadla si za krídlo. Hrala samé moderné skladby a popri tom spievala. Jediné čo som spoznala bolo Hurt od Christiny Aguilery. Nebola zlá, no talent určite nemala. Potom vybrala chalana, ktorý sa predstavil ako Jakob. Tiež hral na klavíri. Bol však rozhodný začiatočník.

“S tebou by som si rada dohodla súkromné hodiny,” vravela učiteľka, “ a nakoniec, ako pozerám ide Hailey Jonesová.” Ach nie idem ja!

Pomaly som vystúpila na malé pódium, podišla som ku krásnemu krídlu a sadla som si. Pozrela som sa na triedu. Bola som strašne nervózna. Vždy mám takú trému. Utrela som si spotené ruky do kolien.

“Bude to už? Rád by som sa toho dožil!” smial sa mi Sam. Preboha, prečo práve on. Škaredo som na neho zazrela, on sa na mňa však nepozeral o nič krajšie. Otočila som sa ku klávesom. Nevedla som čo mám hrať, tak som hrala čo mi prvé napdalo. Turecký pochod na rozohriatie, Claire de lune pre zaujatie a nakoniec môjho obľúbeného Yirumu- River flows in you. Snažila som sa hrať srdcom. Neviem ako ale všetko sa mi podarilo zahrať bezchybne. Asi prvý krát v živote. Pozrela som sa na triedu. Musela som byť dobrá. Dievčatá, aj Pauline, boli unesené. Samovi konečne zmizol z tváre ten posmešný úškrn. Učiteľka mala slzy na krajíčku:

“To bolo neuveriteľné! Taký talent sme tu ešte nemali! Hráš nádherne! Na koncerte budeš mať rozhodne sólo!” rozplývala sa. Bola som naozaj rada, že som bola taká dobrá. Keď som zliezla z pódia, všetci ma chválili. ÁÁÁ!!! Teším sa!!! Všimla som si, že Pauline mala v očiach trocha žiarlivosti. Ešte sa na tejto škole evidentne nestretla s nikým, kto by bol lepší ako ona. Bol však už koniec hodiny a tak som sa vybrala na umenie.

Okrem Barbary, tam bola aj Susan, Samantha a Dan. Pochválila som sa jej so svojim úspechom na hudbe.

“To bude Pauline nahnevaná. Neznáša, keď je niekto v niečom lepší ako ona.” Aha!! Tak som mala pravdu. ”Ale nevadí. Nemôže byť dokonalá. Nič v zlom, je to moja najlepšia kamarátka, ale konečne ju niekto zbavil aspoň nejakého prvého miesta!” tešila sa. Kreslenie nie je práve moja silná stránka, našťastie sme mali dnes maľovať len misku s ovocím. Tá moja bola tak trochu postihnutá, Barbarina bola naozaj pekná, no najkrajšiu ju malo jedno dievča, volalo sa Ester. Jej maľba bola naozaj impozantná. Nie je na to ani lepšie slovo. Suzan nakreslila to svoje trocha tak techno, ale bolo to tiež veľmi krásne. Po škole som hneď utekala domov. Ako prvé som si začala robiť úlohy, a potom som začala vyhľadávať inštruktorov skútrov na internete. Žiaľ bezvýsledne.

“Hailey!! Poď dole!!!” kričal otec. Rýchlo som zbehla dole po schodoch.

“Áno oci?”

“Dnes v práci som sa pýtal kolegov či niekto nevie o nejakom inštruktorovi jazdy na skútroch. Bratranec jedného kolegu, má syna, ktorý sa venuje výučbe vodných športov. Dal mi na neho číslo. Ak máš záujem, nech sa páči, zavolaj mu,” podával mi číslo.

“Ďakujem tati, ale nemôžeš mu zavolať ty?”

“Nestačí, že som ti zohnal to číslo?”

“Ale mne je to trápne…”

“S tým ti už nepomôžem, číslo som vybavil, si už dosť veľká na to aby si dokázala telefonovať. A tým to pre mňa skončilo. Buď zavoláš, alebo nebudeš mať inštruktora. A samú ťa na tom jazdiť nenechám.”

“Mami, nezavoláš mu ty?”

“Počula si otca..”

“Och, ja sa na to môžem vykašlať,” nahnevane som napochodovala do izby. Mala som chuť do niečoho tresnúť. Neznášam takéto vybavovanie. Cítim sa pri tom strašne trápne a mám pocit, že všetkých iba obťažujem.

“Ach, to zvládneš Hailey. Poď do toho, nič to nie je. Je to len blbý telefonát,”nahovárala som si. Ale pomohlo to a konečne som vytočila to prekliate číslo. Po troch vyzváňania sa v telephone ozval prijemný hlas:

“Prosím? Pri telefóne Lukas Tohiti. Kto volá?”

“Dobrý deň, som Hailey Jonesová, môj otec získal vaše číslo od svojho kolegu v práci. Vraj by ste ma učili jazdiť na skútroch. Dovolala som sa správne?”

“Ó, áno. A kedy by ste mali čas na lekcie? Na skútre postačí priemerne 5 lekcií, ale záleží to na tom ako sa vám bude dariť.”

“Mne na tom nezáleží kedy. Len nech to je čím skôr.”

“V poriadku mám čas aj dnes, tak o hodinu. Vyhovovalo by vám to? A skútre máte?”

“O hodinu je to v poriadku. Skútre mám.” Nadiktovala som mu ešte adresu. Mala som z toho dobrý pocit. Začala som si čítať jednu z nových kníh a ani som sa nenazdala a už niekto zvonil pri dverách. Rýchlo som utekala dole, nevedela som sa dočkať, kedy už budem jazdiť. Keď som otvorila dvere, bola som milo prekvapená. Vo dverách stal vysoký opálený chalan s dlhými hnedými vlasmi po plecia. Bol pekný. Vyzeral, že je približne taký starý ako ja.

“Ty si Hailey Jonesová?”

“Uhm… Lukas Tohiti?”

“Hej pustíme sa do toho? Alebo tu chceš stáť vo dverách?” usmieval sa.

“No jasné, poď ďalej. Dáš si niečo?”

“Nie ďakujem. Tak ukáž mi tie svoje skútre, ktoré nepočkajú už ani deň,” smial sa. Bol vcelku milý. Išli sme na jednom skútri, vysvetloval mi ako sa štartuje, pridáva a uberá rýchlosť. Potom som sa ho pevne chytila a povozil ma po okolí najrýchlejšie ako som dokázala uniesť. Bolo to neuveriteľné, ako z rozprávky.

“Tak, išlo ti to celkom dobre. Nabudúce sa budeš učiť točiť. Kedy by si mala čas?”

“ZAJTRA!!” vykríkla som ihneď.

“Dobre slečna nedočkavá, tak zajtra o rovnakom čase.” A s úsmevom odišiel…

bookate