MÔJ ŽIVOT NA MIAMI

Keď som sa ráno zobudila bolo už skoro pol jedenástej. Obliekla som si župan a došuchtala som sa dolu schodami. V kuchyni mama varila obed a otec čítal noviny.

“Tak čo zlatko, pripravená?” spýtal sa ma otec.

“Nie. Nikdy nebudem pripravená.” Otec dostal ako lekár pracovnú ponuku na Floridu, na Miami. A prijal ju. To znamená že teraz sa zo svojho obľúbeného chladného Londýna musím presťahovať niekam kde je priemerne 30 stupňov. Veď sa tam upečiem.

“Ale, miláčik, určite si tam nájdeš skvelých kamarátov a možno aj nejakého chlapca.” žmurkla na mňa mama.

“To určite.” Priateľov nemám ani tu. Ale cítim sa tu tak dobre. Ľudia ma tu považujú za divnú, ale mne to nevadí. Svojim spôsobom s nimi vychádzam. A teraz budem musieť začať odznova. Celý život som si budovala odstup od ľudí a aj oni odo mňa. Teraz je všetko preč. Dúfam, že tam budeme mať aspoň pekný dom,

“Ale, prestaň. Ideme preč a hotovo. Ak chceš ako kompenzáciu si tam môžeme kúpiť psa. Počkáme pár dní, kým mama porodí a potom sa konečne presťahujeme. Zbaľ si len to najnutnejšie. Nábytok a doplnky si môžeš kúpiť aj tam. Nebudeme ho predsa posielať DHL.” zavelil otec. Išla som do svojej izby celá nahnevaná.  No čo sa dá robiť? Vzala som si z povaly nejaké škatule a začala triediť veci. Veď skoro žiadne oblečenie tam nebudem môcť použiť. Hlavne všetky tie svetre a bundy môžem rovno nechať tu.  Oh, blbá Florida. Kto sa chce preboha opaľovať. Ja mám pokožku bielu ako sneh a celkom mi to vyhovuje. Tam budem tmavá ako nejaká čokoláda. Fuj!

♦♦♦

Za pár dní som mala všetko zbalené a vtedy to prišlo. Mame odtiekla plodová voda a tak ju otec vzal do nemocnice a ja som sa starala o Tobyho. Asi o dva dni sa vrátili domov aj s mojim novým bratom-Charliem. O deň na to sme odleteli. Keď som sa z okna taxíka pozerala na náš starý dom a vedela, že ho už nikdy neuvidím, bolo mi do plaču.

“Neboj, určite sa ti tam bude páčiť,” upokojovala ma mama. Pokúsila som sa o chabý úsmev, ale veľmi mi to nepomohlo. V lietadle to bolo horšie. Malý často plakal. Toby zasa lozil po lietadle a ja som ho musela naháňať. Hneď po pristátí lietadla mi do nosa udrel ten teplý vzduch. Musím však uznať, že pohľad na tie krásne pláže bol naozaj nádherný. Možno to tu nejako vydržím. Aspoň do vysokej, potom sa vrátim pekne nazad do Anglicka. Keď nás taxík odviezol okolo mrakodrapov na ulice s rodinnými domami, bola som trochu nedočkavá a  zvedavá na náš nový dom. Keď som ho uvidela, skoro mi padla sánka. Bol naozaj veľký  a prekrásny. Mal dve podlažia. Vonkajšie steny, ktoré smerovali na druhú stranu od ulice, boli presklenné. Pri príjazdovej ceste sa nachádzala garáž veľká aspoň na 4 autá, no prázdna. Celý dom vlastne nebol zariadený. Na dolnom poschodí sme vošli do veľkej haly, v strede ktorej viedli schody hore. Po oboch strannách schodov viedla chodba. Na pravej strane bola smerom do ulice pracovňa a smerom od ulice miestnosť, ktorú moja mama označila ako herňu. Vraj si tam kúpime biliárd. Pri herni bol aj záchod. Na ľavú stranu od haly bola americká kuchyňa spojená s obývačkou. Keď sme vyšli hore schodmi bola tam veľká chodba. Na pravo bola spálňa a kúpeľňa. Na ľavo bola menšia chodba, z ktorej išlo 4 dverí. Smerom do záhrady bola údajne moja izba. kedže ako jediná z detí našej rodiny viem hovoriť, tak som is mohla vybrať. Bola najväčšia a celú vonkajšiu stranu mala presklennú. Pozrela som sa von. Záhrada bola naozaj obrovská. Jediné čo v nej bolo, bola výrivka na ľavej strane a veľký bazén s napnutou hladinou. Na ľavo od bazéna bolo mólo, ktoré viedlo do veľkého jazera. Tam parkovala veľká jachta a vedľa nej bolo ešte 5 skútrov. Myslím, že sa mi izba páči. Bola trochu väčšia ako tá v Anglicku. Na druhú stranu tej chodby boli izby Charlieho a Tobyho. Tiež dosť veľké. Medzi nimi bola naša spoločná kúpeľňa. Bola v nej veľká rohová vaňa, ale aj sprcha, tri umývadlá a pekný záchod.

“Tak čo zlatko, páči sa ti tu?” spýtala sa ma mama s Charliem na rukách.

“Dom aj skútre,bazén sú skvelé. Ale bojím sa nových ľudí.”

“To určite zvládneš.”upokojovala ma mama, ”Potrebujeme zariadiť dom, ale naše izby nikdy nezariadime, pokiaľ nebudeme mať potrebné veci pre tvojich bratov. Idem s otcom kúpiť nábytok do ich izieb. Ty sa o nich zatiaľ skús postarať. Kúpime aj nejaké jedlo. Keď sa vrátime môžeš si nábytok vyberať aj ty.” podala mi Charlieho.

“A kde je Toby?”

“S otcom, poď si pre neho.” Išla som. Sedel s otcom na zemi v obývačke.

“Tak ahojte,” pozdravila som rodičov.

“Ahojte,” povedal otec a podal mi príručnú tašku z lietadla, kde boli potrebné veci pre bratov.

“Tak, čo teraz s vami?” prihovárala som sa Tobymu a Charliemu. Toby začal loziť, nebolo tu nič čo by mohol rozbiť ale kde by mohol padnúť tak som ho nechala tak a začala pozerať na Charlieho v mojich rukách. Bol naozaj pekný, ako všetci v našej rodine, až na mňa. Mal pekné tmavohnedé vlasy a modré oči. Bol taký malinký, veď toto bol len jeho tretí deň. Zrazu som začula plač. Toby sa pri lození nejakým spôsobom,ktorý ja nikdy nepochopím, potkol o svoju ruku a spadol. Teraz strašne reval.

“Tak Charlie, tu ťa nachvíľu položíme.” Položila som ho na pogumovanú podložku na prebaľovanie na cestách. Utekala som k Tobymu. Vzala som ho na ruky.

“No, tššš, tššš. Tak dobre to nič nie je. Tššš,tššš. Neplač. Tššš. No, preboha,” začínala som byť pekne nervózna. V Anglicku som sa málokedy starala o Tobyho, pretože mama bola na materskej, Charlieho sme ešte nemali. Mala na neho kopec času a pomoc skoro nikdy nepotrebovala. Teraz keď nás je viac, budem sa asi musieť o nich starať častejšie. hlavne kým sa nezariadi dom. Išla som s ním ku taške s vecami. Otvorila som ju. Bola na suchý zips a asi som ju otvorila prirýchlo ale Charlie sa zľakol a rozplakal.

“Preboha, toto mi nerob,” prosila som ho. Skvelé teraz mi tu revú dvaja. Najskôr Toby. Vytiahla som nejakú jeho hračku a začala som mu s ňou ukazovať. Trochu sa upokojil, tak som ho posadila na zem a nechala ho nech sa hrá.

“No poď sem Charlie, tak tššš,tššš, nič sa nestalo, prepáč, preboha Charles!” začínala som byť poriadne nervná, “tšš, tichučko, aha, pozri” ukazovala som mu nejakú hračku podivného tvaru. Vyzeralo to tak, že ani jemu sa nepáčila. Rýchlo som vyhrabala cumeľ a našťastie, kedže malému vlastne nič nebolo to zabralo. Sadla som si s ním na zem. Zvyšok prebehol v poriadku. Keď sa rodičia vrátili, našťastie nikto neplakal. Viezli so sebou dve postieľky, jednu stoličku na jedenie a prebaľovací pult. Kúpili pre nich aj všetky ostatné potrebné veci. Pomohla som im vyniesť nábytok hore.

V priebehu nasledujúcich dní sme sa venovali, hlavne zariďovaniu domu. So svojou izbou som bola nadmieru spokojná. Dvere boli v strede izby, ktorú som namaľovala na bielo. Na pravo od dverí bol veľký, zatiaľ skoro prázdny, šatník. V strede tej pravej steny bola biela posteľ s bordovou dekou a bielo-bordovými vankúšmi. Po oboch strannách boli nočné stolíky. na každom bola nočná lampa a na jednom aj krásne rádio. Na ľavo od dverí bol sklenený pracovný stôl a praconá stolička. Na stole ležal môj nový MacBook Pro!!! Vedľa stola bola veľká, ale prázdna knižnica. Mojim spôsobom čítania bude za pár mesiacov plná.V rohu boli dve bordové kožené kreslá, medzi nimi bola vysoká stojaca biela lampa a pred nimi konferenčný stolík. O 4 dni začína škola a ja by som si predtým chcela doplniť šatník. Nemám ani len plavky. Cestou z letiska som v centre videla jeden obchodný dom, rozmýšľala som, že sa tam dnes zastavím.

“Mami? Idem si kúpiť nejaké nové oblečenie. Prídem na večeru. Čaute!”

“Dávaj si pozor,” povedal otec. Vyšla som na ulicu a postavila sa na kraj chodníka. Mala som šťastie, akurát išiel okolo taxík, tak som na neho zakívala a zastal mi.

“Kam to bude?” spýtal sa ma taxikár.

“Do obchodného domu, prosím,” odpovedala som, na čo sa taxikár zasmial.

“Vy ste tu nová že?”

“Áno, prečo?”

“Na Miami je viac ako 15 obchodných domov a to nerátam obchodné pešie zóny a butiky v centre.” To ma zarazilo, nečakala som to. V Londýne bolo vela, ale nie až tak veľa, obchodných domov. Žiadne promenády tam neboli a butiky v centre neboli ani zďaleka také ako ich poznáme z amerických filmov.

“Tak mi nejaký vyberte” Keď sa taxík pohol, pozerala som z okna na môj nový domov. Mesto bolo obrovské, neviem či sat u budem vedieť niekedy pohybovať bez mapy a GPS. Asi za 10 minút sme stáli, zhodou okolností pred tým obchodným domom, ktorý som videla cestou z letiska. 

bookate